„Vpred!” zaznel hlasný výkrik a už sa všetko okolo nás mihá v chaose a kriku. Naše srdce bije ako nekontrolovateľný zvon a rozum sa snaží uchopiť to, čo sa práve deje.
Jednou rukou odhodlane dvíhame meč, kým druha v strachu zviera štít. Zaháňame sa okolo seba, ubližujeme a razíme si cestu, kým nás celých zachvacuje bodavá, palivá bolesť zo všetkých strán. Krvácame, padáme, šliapu po nás, a potom povstávame, kryjúc si rany. A potom znova a znova. Aj takéto chvíle prináša život.
1. Schopnosť prijímať nedokonalosti
“Teší ma, pán/pani dokonalá!” Chvála Bohu, že takí nie sme. Znie to síce lákavo a možno si často aj vyčítame naše dlhodobé nedokonalosti. Zamyslime sa nad tým ale ešte raz- nezaklikli by sme predsa okienko “ Som robot”- sme ľudia.
Aj ten najúžasnejší človek má kopu nedostatkov. A odkiaľ by sme brali tak príťažlivú a nevyhnutnú pokoru? Pokoru – pravdu o sebe. Uvedomenie si nie len našej šikovnosti, ale aj našich nedostatkov. Tá spôsobuje, že sú to práve veľké osobnosti, čo dokážu dať pocítiť druhým, že aj oni sú dôležití a tiež sa veľkými môžu stať. Takí ľudia sú tí, čo sú skutočne hodní obdivu.
A ako by vyzerali vzťahy, keby sme mali falošný pocit, že si vystačíme sami? Odkiaľ by sme mali súcit a pochopenie pre slabosti druhých? Koniec koncov, kto by chcel mať vzťah s nadčlovekom? Chceme človeka, ktorý prežíva a chápe zlyhania podobne ako my.
„Svetlo je ľahké milovať. Ukáž mi svoju temnotu.” (Joker)
2. Schopnosť zvládať prekážky
Ups, pekne sa to pokašľalo. A dobre nás to štve, sme smutní a možno nevieme ako ďalej. Nebol to plán a teraz z toho sklamania a neúspechu musíme vybrodiť. A práve to je ten dôvod na vďačnosť. Pri vstavaní a predieraní sa cez ťažkosti sa učíme tomu, bez čoho by nás raz rozdrvili. Schopnosť riešiť problémy, hľadať iné cesty, nezľaknúť sa prekážok a hlavne nevzdávať sa.
Snažme sa postupovať podľa známej myšlienky: „Jediný, s kým sa môžeš porovnávať, si ty teraz a ty predtým.” Ak sa obzrieme späť, zbadáme, že prekážky, ktoré sa nám zdali nemožné na zdolanie sú už dávno za nami. Čo nám bráni dosiahnuť to, čo teraz vyzerá nedosiahnuteľne? Možno keď sa naučíme vykročiť v ústrety prekážke, zistíme, že nie je taká hrozná ako z diaľky.
3. Učíme sa trpezlivosti a láske
Aj keď jeden z najťažších bojov je postaviť sa vlastným chybám, pekne sťažovať nám to môžu aj druhí ľudia. Rania nás hlboko a presne, no väčšinou nechcene. Často sú to ľudia, ktorých si pripustíme najbližšie a pri ktorých si dáme dole brnenie, čo spôsobuje väčšie riziko zraniteľnosti.
Nie je to vždy, ako sme si predstavovali a stojí nás námahu hľadať si k sebe cestu. Ďakujme práve za zrkadlo, ktoré nám nastavia a my máme možnosť obrusovať miesta, kde sme vo vzťahoch ostrí. Ťažko si predstaviť lepší tréning na soft skills, ako sú komunikácia, trpezlivosť a tolerancia. A nakoniec, učia nás tomu snáď najdôležitejšiemu – skutočnej láske.
Niekedy sa stane, že si ľudia ubližujú zámerne. Ak nám niekto nechce dobre rovnako ako my im, je čas učiť sa opatrnosti – komu veriť a komu nie. Aj keď nás zaplavujú rôzne emócie a možno aj chuť pomstiť sa, nič nepomôže viac ako odpustenie. Možno nám pomôže aj uvedomenie si, že správanie sa druhých je väčšinou len odrazom ich vlastného vnútra. Možno len sami s niečím bojujú a momentálne prehrávajú. Schopnosť zaželať všetko dobré tým, ktorí nám ublížili, nás robí slobodnými. A toto je už vyšší ideál lásky – láska pre všetkých, bez podmienok.
4. Schopnosť oceniť a podeliť sa
Niekedy je to samotné bojisko, čo nás ničí. Chlad, búrka, hlad a smäd ( či už fyzický alebo psychický). Môže sa stať, že budeme mať nedostatok toho, čo potrebujeme. Či už nie sme spokojní s prácou, ubytkom, stavom nášho účtu alebo nedostatkom lásky a pochopenia. Sú ľudia, ktorí sa ocitnú dlhodobo bez jedla a strechy nad hlavou alebo v úplnej osamelosti. Ani nehovorím o ľuďoch, ktorých jediné želanie je byť zdraví. Povieme si hrozné a najlepšie o tom ani nepočúvať. Čo vyrieši zakrývanie si očí?
Otvorme svoje srdce aj náruč pre tých, ktorým život nedal toľko, čo nám. Nikdy sami nevieme, kedy budeme potrebovať pomoc. A možno tak pochopíme, že problém nesprávneho odtieňu laku na nechty nie je taký problém, ako rana so smrteľnou infekciou. Nebuďme rozmaznaní! Ak sme zakúsili chvíľkový nedostatok, je to šanca omnoho viac si vedieť vážiť a oceniť veci.
Liečme rany a mŕtve miesta, ktoré každý z nás má. Môžeme chvíľkami prehrávať, ale ak máme pri sebe tú správnu posilu, vieme, že už sme zvíťazili! Tak nech znie odhodlané: „Vpred!”
Samozrejme, tých dôvodov na vďačnosť, ktoré môžu zmeniť náš životný príbeh, je omnoho viac. V našom predchádzajúcom blogu – https://budvdacny.sk/7-dovodov-na-vdacnost-zijeme-hrozne-skvely-pribeh/ a takisto aj v nasledujúcom, ktorý bude pokračovaním tohto – „ 3 výzvy na vďačnosť – Nemusíme sa nechať zabiť!“. 🙂
Nech nás vďačnosť sprevádza! 😉